Zomrík

Autor: Ivan Oškerský | 6.8.2012 o 9:28 | (upravené 24.8.2012 o 9:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  101x

Mohlo by sa zdať, že fauna na lúke bola stvorená za účelom toho, aby všetkých novoprišelcov fascinovala až po strop. Dá sa tu túlať celé mesiace s ústami dokorán. Každý kúsok priestoru obývajú drobné živočíchy, po nebi lieta pestré vtáctvo, vo vode sa mihajú tiene všemožných tvarov. A z každej strany ťa pozorujú zvedavé, lesklé oči. Ale ak sa tu pokúsiš zabývať, čoskoro narazíš na nie veľmi príjemnú skutočnosť. A síce, že tým najfascinujúcejším tvorom v týchto končinách si ty sám.

III.

Bolo vpísané do kameňa, že jedného dňa sa všetko pevné roztrúsi na prach. Vtipná vec, je, že keď sa rozsype aj kameň, ktorý túto správu nesie, nikto nepochopí odkiaľ sa tu dočerta zobralo toľko prachu.

Zomrík sa nedesil lesných bludísk. Odkedy sa tadiaľ vybral prvýkrát, trávil tam možno až priveľa času. Nenechával nič náhode a podujal sa nazbierať čo najviac vhodného materiálu, či už na postavenie provizórneho príbytku alebo na prípadnú opravu na márnosť rozbitého balónu.

Po zoznámení so Stromom taktiež odpadli starosti o jedlo. Vysvitlo, že mlieko sa dá spracovať na mnoho spôsobov a časom len priberá na kvalite. Voda v jazere bola chutná a čistá, plná rýb. Loviť ich sa neodvážil. Nemal potuchy prečo, ale dával na svoj vnútorný hlas.

Najzvláštnejšie však boli tie všadeprítomné hady. Spočiatku to bolo až príliš čudné, zdalo sa, že len tak blúdia priestorom a bezcieľne krúžia okolo nového zaujímavého objektu. No postupom času sa začínalo ukazovať, že čosi strážia, vymedzujú hranice neviditeľného teritória nadobudnutého vekmi zložitých jednaní a prestojov, a nekonečne pokojným tónom sa mračia na votrelca, ktorý je prebodávaný tichými výkričníkmi ich obáv o svoje územie.

Pravdaže, keby vedeli aké mäkké a hrejivé srdce ukrýva votrelcova hruď, nikdy by sa voči nemu takýmto hrubým spôsobom nevymedzovali. Ale všetko asi chcelo svoj čas.

 

***

 

Ja som v tom čase pracoval na priemernom fleku v úrade, v meste vzdialenom pätnásťtisíc kilometrov iným smerom. Raz večer, keď som zamkýnal mrežu na uličke kancelárií, ma zaujal veľký bledý oznam na vývesnej tabuli. Ani nie tak textom, ktorý bol v tom prítmí ťažko čitateľný, ako fotografiou.

Bolo to strohé smútočné oznámenie, nejaké bludy a domnienky ohľadom zmiznutia osoby z fotky, človeka, ktorého som v detstve poznal pod tou zvláštnou prezývkou na písmeno Z.

Dnes je mi to smiešne jasné, ale vtedy som nerozumel pocitu, ktorý sa ma zmocnil, bolo to niečo ako "takáto kravina, to nie je možné, ten chalan prežil toľko šialených vecí a teraz sa len tak bez stopy stratí?". Skrátka, vletel do mňa silný nával energie a iniciatívy, ako to tak chodí, keď ti pred očami vystrekne fontána ospalých a potlačených spomienok z bezstarostných dôb ranej mladosti. Je možné, že mrežu som v ten večer ani nezamkol, no moje doterajšie priority ešte len čakalo prudké zemetrasenie.

 

 

***

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?